Sloboda slova vs. ochrana osobnosti

Autor: Anna Hátašová | 15.4.2019 o 11:23 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  101x

Ide o dva protichodné pojmy alebo spolu môžu v Ústave (s)pokojne nažívať? Ako je to naozaj so slobodou slova a ochranou osobnosti a do akej miery je možné názor slobodne vyjadriť.

Podľa čl. 26 vymedzujúceho politické práva ako tretí oddiel druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky je každá osoba na území SR oprávnená slobodne vyjadrovať vlastný názor slovom, písmom, obrazom, tlačou či iným spôsobom. To, že ústava predstavuje základný zákon štátu s najvyššou právnou silou sa dozvedá mladá generácia počas výučby práva na strednej škole. Žiadne ustanovenie, zákony ani predpisy nemôžu byť v rozpore s platnou ústavou. Avšak, aj napriek možnosti slobody slova a prejavu končia naše práva v momente, kedy začínajú práva iného. Predmet ochrany osobnosti ustanovuje čl. 16 ods. 1 o nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia a čl. 19, ktorý uvádza, že každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Etický kódex novinára uvádza hlavné zásady, ktorými by sa mal vo svojej novinárskej činnosti riadiť. Nestrannosť, vyváženosť, objektivita, poctivosť, čestnosť, pravdivosť, zodpovednosť a overovanie faktov minimálne z dvoch nezávislých zdrojov. Kódex neplatí pre všetkých, a tak nemožno vyčítať jeho nedodržiavanie osobe, ktorá sa nezaviazala k jeho rešpektovaniu. Prečo by ale nemali byť tieto zásady uzákonené? Možno len odhadovať dôvody, ktoré novinárov vedú k slobode slova slobodnej až do takej miery, že dochádza k hanobeniu mena inej osoby vo vlastný prospech. Médiá sú známe veľkou konkurenciou, a tak je neraz vydaný článok zosmiešňujúceho charakteru na úkor produkcie aspoň nejakého obsahu z dôvodu tlaku zamestnávateľa. Či mu to stojí za žalobu zo strany dotknutej osoby z dôvodu znevažovania dôstojnosti alebo cti už závisí na jeho postoji k občianskym právam. Iným prípadom je, keď je novinár presvedčený o pravdivostnej hodnote informácie a domnieva sa, že k prípadnému porušeniu dobrého mena druhej osoby jednoducho musí dôjsť vo verejnom záujme.

Nedávno nám bol v škole prezentovaný prípad uplatňovania slobody slova so zámerom odhaliť „zlo“ vs. ochrana osobnosti. Reportér sa na základe viacerých podnetov pacientov snažil zistiť či je lekár naozaj pod vplyvom alkoholu počas ordinačných hodín. Sloveso „zistiť“ by však bolo  príliš prikrášlené. Otázkami a svojím vystupovaním chcel publikum priam presvedčiť o tom, že je spomínaný lekár neschopný vykonávať prácu. Ten počas natáčania reportáže  požiadal o dychovú skúšku, ktorá napokon prítomnosť alkoholu vylúčila. Reportér však aj naďalej jeho schopnosť vykonávať prácu plnohodnotne znevažoval. Po zverejnení reportáže bola na TV Markízu podaná sťažnosť na Radu pre vysielanie a retransmisiu za spomínané porušenie práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena. Televízia považovala sťažnosť za neopodstatnenú, a tak podala odvolanie, ktoré celú situáciu presunulo na súd. Súd prehrali. Reportér zastával názor, že ide o jasný prípad odhalenia „zla“ v prospech bezpečnosti pacientov. Poškodenie dobrého mena na úkor verejného záujmu, v tomto prípade konkrétnych pacientov lekára, ktorí sa necítili pod jeho dohľadom bezpečne z dôvodu zvláštneho vystupovania, zlej artikulácie i celkovej koordinácie pohybov a v domnienke lekárovej opitosti. Prípad bol ale poňatý príliš subjektívne aj napriek faktu, že sa už počas reportáže prostredníctvom na mieste vykonanej dychovej skúšky potvrdilo lekárove tvrdenie, že je triezvy. Reportér ďalej zisťoval, či lekár požil lieky proti bolesti predpísané z dôvodu chronickej bolesti, ktorou trpí. Odpovedal áno, a na nasledujúcu otázku, azda je možné, že by v takomto stave bol schopný niekoho chybne diagnostikovať, prípadne mu ublížiť, pritvrdil, že to riziko tam je vždy.

Zverejňovanie informácií globálnejšieho charakteru vo verejnom záujme patrí medzi výnimky v oblasti ochrany osobnosti. Už len samotná definícia investigatívnej žurnalistiky načrtáva problém rozporu dvoch ustanovení. Sloboda slova alebo ochrana osobnosti? Samozrejme, medzi jeden zo základných znakov demokratického štátu patrí práve sloboda slova a prejavu. Novinári by mali tieto atribúty považovať spolu s tlačovým zákonom za Sväté Písmo celej novinárskej činnosti. Predstavujú pomyselný štít a „zadné dvierka“, ktoré možno využiť v prípade núdze. Ani zákon však nie je schopný ochrániť všetkých, práve preto je tento typ žurnalistickej činnosti považovaný za tak nebezpečný.

Uzákonenie etického kódexu by malo byť podľa môjho názoru poprednou témou rozoberanou na Slovensku. Nielen v otázke udalostí posledného roka. Ide o celkovú ochranu osobnosti množstva ľudí, ktorí sa stanú predmetom bulvárneho obsahu v médiách. Stále disponujeme nízkym počtom mienkotvorných novín a časopisov, ktoré rešpektujú a dbajú na etický kódex novinára. Pokiaľ sa nezmenia zákony, nezmenia sa ani ľudia. A pokiaľ sa nezmenia ľudia, nezmení sa ani svet a my sa budeme naďalej obávať využitia práva na slobodu slova, pretože čo ak sa náš názor bude priamo dotýkať tej nesprávnej osoby.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Je Threema komunikačná platforma pre ľudí so zlým svedomím? (video)

Reportér denníka SME hovoí o Threeme aj o Kočnerovi.

Komentár šéfredaktorky

Nemôžu zo seba vyvrátiť Kočnera ako pokazené jedlo

Kočner nie je fikcia, nie je vymyslená Marvelovská figúrka.


Už ste čítali?